Výzva pre všetky matky, ktoré sa všade trepú s deťmi, kočíkmi a autosedačkami.
Hendikepovaná. Skutočne sa tak cítim. Usilujem sa zladiť materstvo a prácu (čo už, veď som človek mysliaci a mozog viem a chcem používať). Všade sa ponáhľam, usilujem sa plánovať, efektívne riadiť a konať. Používam mobil, skype i auto, samozrejme, inak by som to všetko na dvoch frontoch ani nestihla. No spoločnosť, aj keď som jej priniesla dvoch občanov a budúcich daňových poplatníkov a navyše nezaznamenala môj výpadok na platbách daní a odvodov, ma v tejto snahe nechce podporiť. Som jej ľahostajná, v rovnosti s mužmi tak rovná až to bolí… Inak si neviem vysvetliť parkovaciu politiku mesta, najmä osadzovania parkovacích dopravných značiek . – A pritom by stačilo tak málo. Trochu empatie a úcty voči materstvu. Alebo že by na to zatiaľ nik neprišiel?
Vybavovanie na úradoch, alebo obyčajné nakupovanie s dieťaťom, nebodaj s oboma, ma u nás však vždy „zabije“. To menšie niet kam „odložiť“, to staršie chce ísť s nami. A štát i rodinné bruchá si tiež vyžadujú konať. A tak sa zmierená s osudom, s hlavou plnou plánov, povinností, vlastných myšlienok, zoznamom úloh, počúvajúc a reagujúc na deti, premávku na ceste – klasický multitasking pracujúcej matky – vyberám autom kam treba. Vždy, a to skutočne VŽDY je to tento a jemu veľmi podobný scenár: vlečiem 15kg „vajíčko“ s dieťaťom v jednej ruke, na chrbte ruksak s dokladmi a potrebnou výbavou, v druhej ruke dieťa číslo dva. Kočík je už v aute, naložím namotivované deti (treba na to myslieť dopredu, inak by sa vzpierali) do auta, pripútam a mám slastných pár minút šoférovania, kedy sa môžem venovať aj svojim myšlienkam. Hľadám parkovacie miesto. A prichádzam ku kameňu úrazu. Všade plno, len parkovacie miesta pre hendikepovaných sú voľné. Teda len na chvíľu – pretože vidím ako tam práve šikovne a šikmo vchádza veľké čierne auto s tmavými sklami. Značku nevidím, ale žeby právo mentálne hendikepovaného? Aj to sa asi počíta. Hľadám ďalej. Deti medzitým sa začínajú dožadovať pozornosti. Konečne o pár ulíc nájdem miesto. Štandardné, no pre nás úzke. Staršie rozčapí dvere a oškrie susedovo auto takmer okamžite, darmo kričím počkaj. Z druhej strany oškriem auto zase ja. Nechcem, ale inak neviem vybrať škrupinu z auta. Tentoraz nie je poliklinika tak ďaleko a tak nevyťahujem kočík, ale trepem sa s tým 15kilovým závažím zaveseným na ľavej ruke a na pravej s poskakujúcim táradlom, k lekárovi. Celá spotená dorazím konečne na polikliniku a zistím, že náhradná plienka ostala v aute….
Toto sa asi stalo nejednej z nás. V duchu nadávam a zaprisahávam sa, že nabudúce pôjde manžel. Nech si užije. Najviac ma však vie rozčúliť, keď pred poliklinikou či úradom sú prázdne parkovacie miesta. Pre rezidentov a hendikepovaných. Super. Tak tí prví sú v práci a tí druhí? To som aj ja, nie? Minimálne sa tak cítim. Vystresovaná, uťahaná, spoločnosťou hendikepovaná. Tak prečo nemôžem parkovať na vyznačených miestach? Pohodlných, širokých, v blízkosti polikliník, poisťovní, úradov. Čo vy na to páni kompetentní? Možno sa toho raz dožijem a moja dcéra už spolu s rodným listom svojho dieťaťa dostane takú možnosť. Aj keď by mala byť časovo obmedzená trebárs na tri roky. Tiež by som sa chcela dožiť, že by napríklad zdravotná poisťovňa, živnostenský úrad a aj iné inštitúcie, mali okrem výťahu pre postihnutých, aj rampu pre kočíky, aby nemusela každá z nás posilňovať a nosiť kočík po schodoch v náručí. A platí to aj pre nástupné ostrovčeky bratislavských električiek. Keď ináč nemôžem odveziem sa MHD. Ale ani tu si nepomôžem. Pozrel sa na to aspoň jeden muž z RADNICE očami matky s kočíkom? Skutočne existuje aj lepší spôsob ako dostáť heslu: v zdravom tele zdravý duch!